Rodina Ing. Petra Kurinu z Kostolišťa sú dobrí ľudia

Príbeh "rodiny zo smetiska"

Meno: Marián a Terézia Grancoví
Vek: 33 a 32 rokov
Počet detí: 5, najstaršie 12, najmladšie 10 týždňov.
Trvalé bydlisko: Malacky, sídlisko "Juh" (jednogarzónka s rozlohou 20,4 m2 sa nachádza v tzv. sociálnom dome)

História prechodu z rodinneho domu cez maringotku do garzónky:
Rodina žila v Malackách v rodinnom dome rodičov pani Grancovej. Pôžička, ktorú vzal ešte už nebohý otec, nedokázali splácať, a tak sa dostali do finančných ťažkostí až o dom exekučným konaním prišli. Rodina chodila po rodine, ale z pochopiteľných dôvodov nikde nemohli zostať dlho.
Posledným útočiskom sa im stala stará nepoužívaná drevená maringotka stojaca pri verejnom smetisku za obcou Kostolište v lese. Sem sa nasťahovali v apríli 2007. V tomto prostredí, kde nebola žiadna voda, tobôž elektrina, ustavičný zápach zo smetiska, žila rodina so štyrmi deťmi.
Deti prestali chodiť v Malackách do školy a od apríla do žiadnej inej nechodili. Riaditeľ malackej ZŠ sa uspokojil s tvrdením rodičov, že sa sťahujú do Borského Mikuláša, informáciu však nepreveril a žiaci nikomu nechýbali.
V júni pribudol ďalší člen rodiny - dcérka, ktorú matka porodila v pôrodnici na Kramároch v Bratislave. Sanitka ju priviezla "domov"- vyložila pred maringotkou na smetisku a - odišla. Zdravotníci nikomu nenahlásili, kde matku s novorodencom vyložili. Matku neprišla navštíviť ani terénna ženská zdravotná sestra a ani žiadna sociálna pracovníčka - či z Malaciek alebo z rajónu, kam Kostolište patrí.

(Z fotografií by sa mohlo zdať, že boli zosnímané v niektorom z predmestí metropoly v rozvojovej krajine.)
Trvalo to cele asi tri roky.
V Kostolišti na veľké šťastie rodiny Grancovej žije rodina Ing. Petra Kurinu. Sama má šesť detí, štyri dospelé, dve ešte školopovinné, najmladšia je druháčka na ZŠ. Pritom majú už tri vnúčatá, žiaľ, jedno s vážnymi zdravotnými a vývojovými ťažkosťami. Tu pomáha stará mama Kurinová veľmi intenzívne, lebo nevesta čaká druhé dieťa a je v siedmom mesiaci hospitalizovaná s rizikovým tehotenstvom. A ešte sa stará o svojich rodičov, matku s so začínajúcim Alzheimerom a chorú svokru.
A táto rodina, ktorá sama má toho viac ako dosť, sa ujala rodiny Grancovej a vrátila ich do života. Všimli si ich v dedine, našli ich na smetisku a hneď začali konať. Oslovili starostov Malaciek a Kostolišťa - bez odozvy, resp. s postojom starostu Kostolišťa: "Nech sú radi, že ich v tej maringotke nechám!" Oslovené sociálne pracovníčky nemali záujem, ale za to tisíc výhovoriek, prečo sa pomôcť nedá. Oslovila som STV, SRo a TASR. Redaktorka STV trocha dostala kompetentných pracovníkov do "pohybu", chcela sa s nimi stretnúť a celé zosnímať - samozrejme všetci sa odmietli na kameru vyjadriť. Redaktora TASR som upozornila na túto skutočnosť, tak tam išie anonymne, dal do do servisu TASR, ale žiaden denník si to neprevzal. Zo Slovenského rozhlasu nereagovali.
Výsledok „postrašenia“ bolo, že sociálne pracovníčky aspoň začali ako tak komunikovať s pani Kurinovou čo predstavuje jeden nákup potravín za 330,- Sk a „rady", čo a kde má všetko vybaviť (do dnes, kedy pani Kurinová vybavuje detského psychológa, osobitnú školu, sociálnu poisťovňu a všetko potrebné pre fungovanie rodiny v „súlade aj so štátom“.
Základnú potrebu: nájsť živiteľovi rodiny prácu a bývanie dôstojné človeku zabezpečila rodina Kurinova sama, za finančnej pomoci ich priateľov. Našli bývanie v tzv. sociálnom dome v Malackách, kde je vchod do osemposchodovej budovy a jeho schodisko ako na Luníku 9, garsónku s rozlohou 20,4 m2., jej cena bola 400.000 ,- Sk.
Garsónka bola v dobrom stave, pani Kurinová ju skutočne s vypätím všetkých síl, schopností a možností veľmi dobre zariadila. Získala z časti bezplatne starší vhodný nábytok, ale aj tak, všetko ostatné stálo okolo 50.000,- (práčka, chladnička, sporák, rozkladací gauč pre rodičov, stôl, stoličky, základný riad, hygienické potreby atď.)
Rodina sa tak mohla 15. augusta presťahovať. A ešte tá irónia, že 14. augusta, keď neboli v maringotke ich doslova vykradli - vylomili zámok a zobrali všetko, čo malo ako-takú hodnotu, porozbíjali police. Aký dar od Boha, že táto rodina mohla na druhý deň odísť.
Rodičia v minulosti dostali ponuku dať deti do ústavov, ale odmietla ju, lebo chceli zostať spolu. Dá sa povedať, že táto rodina je životaschopná. Pán Granec chodí statočne už druhý mesiac do práce (aj tú mu našla vo výrobni kartónov v Kostolišti pani Kurinová, predtým urýchlene vybavila občiansky preukaz), po nej ešte brigáduje na stavbe, aby privyrobil. Matka sa aj na smetisku starala ako mohla o stravu a bielizeň celej rodiny. Je to skutočne pravda, lebo, keď som sa tam bola pozrieť, nevedeli, že prídem a v tej hroznej maringotke bol poriadok a voňala vôňou novorodenca.
Odporučila: Anna Kolková